Braňo Ondruš

Turecký prezident hrozí vojenskou intervenciou proti Izraelu. Na základe akých univerzálnych princípov a hodnôt Európska únia definuje spojenectvo, ak sú spojencami aj takéto antagonistické štáty?

Turecko je vojenským spojencov európskych krajín, keďže väčšina z nich je rovnako ako Turecko členom NATO. Turecko však zároveň desaťročia nedokáže – alebo nechce – splniť „politické“ kritériá na vstup do EÚ. To sú tie, ktorým európski politici radi hovoria „hodnoty a princípy“ a tvrdia, že „na nich stojí európska integrácia“. Aj sekulárne turecké vlády s tým mali problém, terajšia náboženská sa už ani len netvári, že ju „európske hodnoty a princípy“ zaujímajú.

Náš spojenec proti nášmu spojencovi

Najnovšie sa Recep Tayyip Erdoğan otvorene vyhráža Izraelu, že proti nemu vojensky zasiahne, ako to urobil v Azerbajdžane či Líbyi. Pripomínam, že do týchto krajín vyslal vojakov a zbrane, aby posilnili tamojšie oficiálne armády. Táto vojenská intervencia by znamenala priamu podporu vojenských nepriateľov Izraela. Na rozdiel od Líbye či Azerbajdžanu pritom nejde o skutočné štátne armády, ale o moslimské sektárske ozbrojené sily, ktorých politické krídla vykonávajú verejnú moc na časti územia štátov (Libanonu a Palestíny). Navyše, (niektorí) tureckí spojenci v NATO považujú Hizballáh a Hamas za teroristické organizácie (resp. ich ozbrojené zložky), alebo minimálne za militaristické útvary, podieľajúce sa na terorizme.

Izrael je štátom, ktorého vlády desaťročia ignorujú medzinárodné právo a v rozpore s ním – bezpochyby – nezákonne okupuje cudzie územia, dopúšťa sa na nich násilia proti civilnému obyvateľstvu, toleruje, alebo jeho štátne zložky sa priamo podieľajú na genocíde proti Palestíncom a aktuálne genocídu priamo vykonáva jeho štátna armáda. OSN s podporou všetkých členov jej Bezpečnostnej rady opakovane označila rozširovanie židovských osád za priame porušovanie medzinárodného práva. Palestíncov, ktorí na týchto územiach žijú, izraelské úrady a židovskí osadníci násilne vyháňajú z ich vlastných domov a pozemkov a bez náhrady im ich konfiškujú. Izrael sa ako štát systematicky a trvalo dopúšťa porušovania aj základných ľudských práv.

Nedemokratický násilný štát

Na rozdiel od Turecka je Izrael aspoň demokratickou krajinou, hoci už druhé (a najmä aktuálne) volebné obdobie robia vlády Benjamina Netanjahua politiku, ktorá sa len málo odlišuje od Orbánovho ovládnutia štátu (v Izraeli ešte majú slobodné médiá) a ani sa nepribližuje k tomu, čo na Slovensku kritizuje opozícia a Európska komisia. Dokonca aj v Maďarsku je nemysliteľné, aby parlament či nebodaj vláda mohla meniť súdne rozhodnutia, ale presne takéto politické ovládnutie justície presadzuje Netanjahu, pretože mu reálne hrozia roky za mrežami za dokázanú korupciu.

V Turecku už nemajú ani len nezávislé súdy, na nezávislé médiá si tam už ani nespomínajú. Erdoğanov režime už nie je ani len autoritársky, od otvorenej totality ho oddeľuje ešte formálne existujúca opozícia. Len formálne, pretože Erdoğanova polícia už neraz odvliekla opozičných lídrov na dlhé roky za mreže priamo z rokovacej sály parlamentu, opoziční politici sú policajne a justične prenasledovaní, novinári či intelektuáli a aktivisti sa ocitajú vo väzení „na počkanie“ a ak ujdú do exilu, turecká vláda sa ich usiluje aspoň diskreditovať, ale oveľa viac dostať naspäť, aby ich mohla posadiť za mreže. Presne o tom boli obštrukcie pri prijímaní Švédska za člena NATO, keď Erdoğan žiadal vydanie dokonca švédskej poslankyne (!)

Aj Turecko okupuje susedné štáty

Mimochodom, krátko pred vyhrážkami voči Izraelu Recep Tayyip Erdoğan oznámil, že sa chýli ku koncu niekoľkoročná okupácia severných častí Iraku a Sýrie zo strany Turecka. Jeho armáda si vytvorila predsunuté stanoviská na cudzom území dokonca bez akéhokoľvek formálneho vyhlásenia vojny a masovo tam zabíja Kurdov, ktorých podľa vlastného uváženia označuje za teroristov. Takto neustále vyvražďuje o. i. kurdských bojovníkov proti Islamskému štátu, ktorých USA považujú za spojencov, poskytujú im vojenskú, aj inú materiálu pomoc a významne ich zapojili do krvavých operácií počas vojny proti IS. Samozrejme, rovnako ako Izrael v Gaze, na civilistov neberie žiadne ohľady, pretože ich všetkých považuje za potenciálnych ozbrojených nepriateľov. Celé roky takto Turecko okupuje rozsiahle územia susedných štátov, ktorých armády sú prislabé, aby obnovili vlastnú štátnu zvrchovanosť.

Podobnosť s Donbasom nie je vôbec náhodná. Turecko sa správa voči Sýrii a Iraku úplne rovnako ako Rusko voči Ukrajine. (A napokon rovnako, ako Izrael voči Sýrii či Jordánsku alebo Egyptu, ale v tomto prípade je dôležitým rozdielom, že tieto štáty najskôr zákerne zaútočili na Izrael s cieľom jeho úplnej likvidácie.) Turecká vláda sa správa úplne rovnako voči vlastným občanom ako ruská. Turecké úrady likvidujú (resp. už zlikvidovali) slobodné médiá a občiansku spoločnosť rovnako ako ruské. Dnešné Turecko je totiž rovnaké ako dnešné Rusko, ba z môjho pohľadu ešte horšie, pretože navyše vedie militantnú náboženskú (islamistickú) vojnu (vojenskú i politickú).

A už iba jednou vetou pripomeniem, že Európsky parlament si na svojom prvom zasadaní v aktuálnom volebnom období pred dvoma týždňami pripomenul 50. výročie začatia (doteraz trvajúcej) tureckej okupácie vyše tretiny územia jedného z členských štátov EÚ, Cypru.

Prestaňte klamať Európanov

Neuvádzam tu detailnejšie porovnanie súčasných spoločenských, občianskych, politických a ekonomických pomerov Ruska a Turecka. Stojím si však – a dokážem obhájiť tvrdenie – že z hľadiska základných spoločenských, ľudsko-právnych, občianskych i ekonomických hodnôt a princípov niet medzi Ruskom a Tureckom rozdielu. Rozumiem však tomu, prečo Turecko je a prečo Rusko nie je našim vojenským spojencom. Napokon, NATO nie je organizáciou zameranou na ochranu či dokonca posilnenie demokratického charakteru ani svojich členov, ani iných štátov. V preambule zmluvy sa síce píše, že zmluvné strany „sú odhodlané chrániť slobodu, spoločné dedičstvo a civilizáciu svojich národov, založenú na princípoch demokracie, individuálnej slobody a právneho štátu“, ale je to len východisková politická deklarácia, s obsahom samotnej zmluvy (a z neho vyplývajúcimi záväzkami) nemá nič spoločné.

Ak chce byť Európska únia dôveryhodná navonok, ale najmä dovnútra, v očiach občanov členských krajín, musíme (my, európski politici) prestať klamať (aspoň) o tom, čo je navidomoči zrejmé: Putinov režim, ani jeho vonkajšia agresivita, nie je dôvodom nášho nepriateľstva voči Rusku. Lebo rovnakým nepriateľom by muselo byť Turecko.

Autor je poslanec Európskeho parlamentu za HLAS-sociálna demokracia