Európske pravidlá musia verejných obstarávateľov nútiť uprednostňovať regionálnych dodávateľov, ktorí u nás zamestnávajú, objednávajú subdodávky a platia tu dane.
Liberálne nariekanie nad novelou zákona o verejnom obstarávaní je falošné. MIRRI SR by si ani nemohlo dovoliť predložiť zákon, ktorý by nebol v súlade s európskymi smernicami. V prípade rozporu nášho zákona s nimi by totiž Európska komisia bez váhania spustila právne konanie proti SR. Napríklad vyššie limity sú úplne v poriadku, lebo Úrad pre verejné obstarávanie (ÚVO) nepríde o právomoci pri kontrole a povinnosť obstarávať hospodárne a účelne aj pri malých sumách zo zákona nevypadne.
Ozajstným problémom verejného obstarávania je jeho jednostranné zameranie na cenu. Zákon by mal viac nútiť ÚVO, aby svojimi postupmi uvoľnil ruky obstarávateľom v zmysle väčšieho tlaku na kvalitu dodávanej služby či tovaru. Reálne uplatňovanie pravidiel dnes vedie k tomu, že mnohé kvalitatívne požiadavky (napr. potvrdenie kvality prostredníctvom dôveryhodných certifikátov, referencií a pod.) úrad neraz považuje za diskriminačné. Práve toto vedie k nehospodárnemu míňaniu verejných financií, lebo si musíte kúpiť nekvalitnú službu alebo tovar, ktorým nedosiahnete požadovaný výsledok.
V našom rezorte to cítime predovšetkým pri poradenstve a vzdelávaní. Napríklad zákazku na overenie schopností nezamestnaných môže dostať aj dodávateľ, ktorý dá len vyplniť formuláre, lebo je lacnejší než taký, ktorý robí individuálne rozhovory a ešte aj nezamestnaných pripraví na prijímací pohovor. Keď sme sa pokúsili obstarávanú službu rozpísať detailne, či požadovať certifikáty o kvalite poradenstva, ÚVO to označil za diskriminačné. V konečnom dôsledku týchto ľudí pošleme na drahé rekvalifikačné kurzy, ktoré nedokážu úspešne zakončiť, lebo o schopnostiach či talentoch tých ľudí vopred netušíme nič.
A to už nespomínam medzinárodnú blamáž s nedovareným jedlom, zákuskom bez chuti a zatečeným stropom v jednej bratislavskej reštaurácii, kde sme museli v rámci predsedníctva v EÚ urobiť večeru pre zahraničné delegácie, lebo bola najlacnejšia. Nízky limit pre priame zadanie nás nútil urobiť tender, v prípade ktorého jednoducho kvalitu jedla a nápojov nie je možné definovať. Ľudia by za vlastné peniaze do nechutnej reštiky nešli, ale v prípade verejného obstarávania sa to vydáva za „hospodárne a účelne vynaloženie verejných zdrojov“.
Iba obmedzenci a hlupáci, ktorí nikdy nezodpovedali za reálne výsledky prostredníctvom verejne obstaraných služieb a tovarov, alebo zlomyseľní politici či novinári obraňujú pravidlá, ktoré v skutočnosti neumožňujú prevziať reálnu zodpovednosť za dosiahnutie účelu, na ktorý sa cez verejné obstarávanie vynakladajú verejné zdroje.
Lenže ak máme zvýšiť hodnotu za peniaze, ktoré míňame prostredníctvom verejných zákaziek, musíme mať možnosť o nich rozhodnúť na základe širších dopadov a spoločenských nákladov, s nimi spojených. Globálny, ba aj európsky obchod neposkytuje dosť prínosov pre všetkých a mnohých dokonca poškodzuje. Verejné financie, ktoré tvoria naše dane sa však nemajú používať v náš neprospech len preto, aby na tom niekto iný zarobil.
Musíme zmeniť pravidlá verejného obstarávania tak, aby sa verejné zákazky stali spôsobom investovania do nášho sociálneho rozvoja, najmä do rozvoja regiónov, ktorým globalizácia ekonomiky osoh nepomáha. Musíme mať možnosť uprednostniť miestnych dodávateľov, ktorí tu vyrábajú, tu zamestnávajú, spolupracujú s miestnymi dodávateľmi a tu zdaňujú svoje zisky. Verejní obstarávatelia musia mať povinnosť uistiť sa, že ich dodávateľ neškodí prostrediu, v ktorom žijeme a že férovo odmeňuje svojich zamestnancov. Preferovať tých, ktorí peniaze zarobené z našich daní investujú do rozvoja regiónu, v ktorom zarábajú.
Čiže by dodávatelia mali byť podľa európskej legislatívy o verejnom obstarávaní povinní zriadiť pre verejné zákazky transparentné účty, cez ktoré by sme videli, kam tečú peniaze z našich daní. Verejní obstarávatelia by mali mať povinnosť zohľadňovať uhlíkovú stopu, keď nakupujú tovar či službu. Do verejného obstarávania by nemali mať prístup firmy, ak nepreukážu, že svojich zamestnancov platia lepšie než je regionálny a/alebo odvetvový priemer a že im nad rámec povinností zo zákona ponúkajú nejaké sociálne benefity. A zároveň by mali zohľadniť vytváranie alebo udržanie kvalitných pracovných miest.
Tvrdenie, že potom štát či samosprávy nenakúpia kvalitne a lacno je hlúpe a nepravdivé. Verejné zákazky stále budú dostatočne lukratívne, aby sa do nich prihlásili kvalitní dodávatelia. A to aj v prípade, že na nich zarobia málo. Kvalitné firmy totiž nemusia žiť len z verejných zákaziek, ale dokážu osloviť aj iných zákazníkov. Ak má niekto predstavu, že sa len napojí na verejné financie, nemôže sa dožadovať vysokých ziskov. (Nie, ani kamaráti vládnych predstaviteľov.) Takéto pravidlá tiež nepoškodia voľný obchod, pretože verejné obstarávanie nepredstavuje dominantnú časť obchodných objemov.
Ak niekto hodnotu za peniaze berie vážne, musí sa pripojiť k presadzovaniu takýchto zmien v pravidlách pre verejné obstarávanie. A keďže ich kľúčový rámec určuje európske a nie národné zákonodarstvo, presadzovanie takejto zmeny je dôvodom mojej kandidatúry do Európskeho parlamentu. Ten môže vyvinúť tlak na Európsku komisiu, aby takýto legislatívny návrh pripravila a dohodnúť sa s Európskou radou na jej schválení.
Toto je pre mňa jeden z kľúčových dôvodov, prečo kandidujem za poslanca Európskeho parlamentu.
(Autor je kandidátom do Európskeho parlamentu za HLAS – sociálnu demokraciu).